A už je to rok...

Kamoškovia, tento článok vznikal veľmi dlho.

Prvýkrát som ho začala písať ešte v marci – na malé výročie – jeden rok, odkedy som sa vrátila na Slovensko a do rodnej Bratislavy. Potom som pokračovala vo vlaku, o pár týždňov neskôr – nepodarilo sa mi ho dokončiť (mám pocit, že čím som staršia, tým horší žalúdok mám v dopravných prostriedkoch ... mobil v aute nehrozí) a tak článok opäť prepisujem teraz, počas pracovnej doby... Ale dnes mám home office, takže sa to ako pracovná doba vlastne ani neráta, však.

Práve sme dokončili projekt a ďalší tendrujeme a v tomto bode mám ja trošku „lážo plážo“...až do chvíle, kedy toto niekto z kolegov nenájde... a tak som si povedala, že to skúsim dopísať teraz.

Prvé mesiace na Slovensku...

Kamoškovia, ahojte.

Hlásim sa Vám po troch mesiacoch v Bratislave. Ako ten čas prešiel – nemám ani potuchy!

Ale povedala som si, že keďže presne o týždeň letím opäť do Škótska (aj keď mi to trhá srdiečko, len na otočku) tak bude fajn vám trochu porozprávať o tom, čo sa deje v mojom živote na Bratislavskej pôjde. Pravdepodobne to bude vcelku krátka výpoveď, lebo nová práca mi v podstate požiera 90% času, víkendov, sviatkov...života. :)

Ale o tom o chvíľu. Práve si sedkám v Martinuse, popíjam bazovú limonádu na vrch ktorej z nepochopiteľného dôvodu niekto nasypal chia semiačka, ktoré sa teraz dostali do slamky a ucpali ju....prosím prečo? Anyway... podarilo sa mi dnes výnimočne zdrhnúť z práce o niečo skôr, tak som si povedala, že využijem čas zmysluplne.

O desať minút neskôr....

A Beki sa opäť presúva...na Slovensko

 Kamoškovia, ja ani neviem kde začať. Keď toto píšem, sedím uprostred neskutočného bordelu, s troma otvorenými kuframi a vedomým, že do nich ani náhodou nezmestím všetky veci ktoré mám porozťahované po izbe do takej miery, že nie je vidno podlahu. Áno, panika narastá. Vyzerá to tak, že zajtra sa prejdem do mesta a kúpim ešte jeden kufor... Joj ako ja ľúbim balenie... Ale teda aby ste vedeli, čo sa vlastne deje... Pre lepší kontext bude asi najlepšie, ak si kliknete SEM. Je to článok, ktorý som napísala asi pred dvoma týždňami, ale nakoniec som sa rozhodla nezdieľať ho na FB, lebo mi to prišlo vcelku osobné... asi...ja ani sama neviem prečo. Ale myslím, že najjednoduchšie bude ak teraz na chvíľu prestanete čítať a nakuknete na predchádzajúci článok. Je trošku dlhší, ak sa chcete pobaviť na Beki Bridget Jonesovej, odporúčam ho prečítať do konca. A pokiaľ chcete iba úvod do môjho posledného polroka, najmä čo sa týka práce, postačí vám začiatok. 😊

O tom ako Beki bicykel do vlaku trepala (a o polročnej nezamestnanosti)

Kamoškovia moji, AHOJTE. Po veľmi dlhej dobe sa hlásim, z výnimočne slnečného Glasgow. Je to jedna z najdlhších prestávok aké som mala, odkedy som tento (prachom zapadnutý) blog založila. Ale musím sa priznať, že tentokrát to bolo úmyselné. Poväčšine začínam svoje články s tým, ako som už niekoľkokrát začala písať a niečo do toho vždy prišlo. Nuž tentoraz som sa tomu nasilu vyhýbala a stále to len posúvala. Povedala som si, že sa ozvem, keď budem konečne mať tú vysnívanú robotu, ktorou sa budem môcť pochváliť (a ako prílohu sem hodím nejaké fotky z mojej kancelárie v BBC alebo z natáčania pre Netflix). No, jeden myslel.... 

Moje (prvé) Škótske leto

Kamaráti, tak si tu tak sedím, vonku prší, ja sa radujem, lebo po vyše mesiaci mi začalo klíčiť jadro z avokáda, takže som tie mini korienky konečne namočila do vody – doteraz sa pekne váľalo v mokrej vreckovke. Popíjam čajík, už druhý, lebo viete, je koniec Augusta pomaly, takže “zima sa blíži“. Mala som v pláne teraz posielať životopisy, lebo áno, Beki je momentálne nezamestnaná, ale o tom neskôr. Ale nejako sa mi v hlave začal písať tento mini článok, lebo som si raz opäť uvedomila, že toto bolo moje prvé leto, ktoré som strávila v Škótsku. Ako viete, všetky predošlé roky som prišla na cca dva mesiace domov, ale tento rok to bol zatiaľ iba týždeň. Tak som si povedala, že vám trochu porozprávam o tom, aké to moje Škótske leto bolo (no, aby sme manifestovali pekné počasie, tak ešte poviem, aké to leto stále JE!)

Na chvíľu som nakukla na svoj (opäť raz) prachom zapadnutý blog a zistila som, že posledný článok sa tam objavil začiatkom apríla. Pekne. Bolo by šialené snažiť sa zhrnúť posledné 4 mesiace, ale pokúsim sa. Vyťahujem svoj denník ako pripomienku, popritom prechádzam popri okne kde mám pekne nastúpené moje kvetináče...áno, stáva som zo mňa “plant-mom“. Spolu s mojou spolubývajúcou máme v obývačke peknú zbierku (okrem iného mi na balkóne rastie aj slnečnica!), ale samozrejme som si pár zaobstarala aj k sebe do izby. Teraz sa veľmi teším, lebo až donedávna mi rastlinnú idylku ruinovali mini mušky. Ale pred pár dňami sa mi konečne podarilo zohnať tie lepkavé žlté blbostičky čo zapichnete do kochlíkov a mušky sa na to nalepia. Funguje to! Teraz každé ráno, ešte prv ako pozriem či sú nejaké nové listy, kuknem koľko mušiek sa nalepilo a s diabolským smiechom idem polievať.  Cítim sa trochu previnilo, ale tak čo už...keď ani len nájom neplatili.

No ale späť k uplynulým mesiacom.

Malý pozdrav z mojej obľúbenej pláže...
(nie, toto nie je ten "diabolský smiech"...toto je číra radosť)